Svetový pohár jednotlivcov v skialpinizme - 25.1.2004 - Morgins - Švajciarsko
Pred nami bol tentokrát pretek jednotlivcov. Ešte doma, už po zverejnení kalendára sme uvažovali
o účasti viacerých. Kedže svoj pohár, avšak len európsky, majú kadeti aj juniori voľba padla práve
na nich. Zuzana Dobošová za kadetky bola jasná avšak trochu som váhal nad Michalom Joklom. To, že
je výborný v kondičnej oblasti ukázal už v lete avšak ešte nemal skúsenosti z pretekov, nakoľko
v minulej sezóne absolvoval len jeden a to premiérový. Suverénne vystupovanie a prehľad na
tohtoročných pretekoch však nakoniec naklonili misku váh aj na jeho stranu a nakoniec cestoval
aj on. Takže spolu so mnou a s Petrom Svätojánskym aj dvaja kadeti. Ešte škoda, že Milan Madaj ,
ktorý tiež mohol ísť dal prednosť pretekom v čechách. Myslím si totiž, že podmienky aké vládli
na pretekoch boli práve pre neho veľmi dobré, takže je to veľká škoda.
Takže ako bolo? Cestou trochu Michal skomplikoval odchod z Blavy, nakoľko sme ešte museli zhánať
šošovky, niekde svoje stratil. Cestu sme však zvládli v pohode a ako obyčajne dobrým priemerom
nad 100 km / hod a stihli sme to pekne do večera. Ubytovanie sme trochu hľadali, nakoľko bolo
v hraničnej zóne medzi dvoma hranicami - švajčiarskou a francúzskou. Colníci sa však tam vyskytovali
len sporadicky a postupne nám už len kývali a pasy boli zbytočné. Predsedkyňa komisie Katka Belicová
po dopisovaní vybavila ubytovanie aj štartovné zadarmo, čo sme veľmi vďační organizátorom. Cestovali
sme v piatok a na ďalší den sme si išli pozrieť trate. Dostali sme lístky na vleky a kedže trať bola
postavená tak , že viedla tam, kde boli vždy aj vleky ovšem z druhej strany, mohli sme si vyskúšať
všetky zjazdy. Bol hlboký prachový sneh avšak nebol až taký "ľahký" a padnúť sa dalo veľmi ľahko.
Trochu sme si dali preteky s "mládežou" kto si dá rýchlejšie dole pásy. Rozdiel bol badateľný ,
možno aj vyše 20 sek. Je to dosť veľa a je teda čo zdokonalovať. Ja osobne som sa cítil o dosť
lepšie ako pred dvoma týždňami v Taliansku / kde som to ledva prežil /, možno aj preto , že som
mal konečne dva tréningy na našich horách s normálnym tréningovým prevýšením cez 2000 m až takmer
2500 m a to v dlhých stúpaniach a nie na "piesočku" na zjazdovke na Táloch. Večer briefing, kde
nám oznámili , že po štarte sú tri stopy a možno bude v noci snežiť. Aj snežilo, možno takých
10 - 15 cm, ale kedže fúkalo stopy sa robili v tom prašane nanovo.
Deň pretekov.
Ako tradične zvyčajný rituál - balenie a kontrola vecí , hľadanie optima na množstvo a kvalitu stravy a
aj obligátne viacnásobné behanie na toaletu. Tentokrát sme sa ešte museli dostať na štart sedačkou
a trvalo to tak pol hodiny. Neponáhľali sme sa veľmi na štart a tak sme v pohode medzi poslednými
vyberali veci z auta. Nemali sme doprovod a tak kľúč od auta som si dal do ruksaku a pýtajúc sa
ostatných ci všetko majú , so súhlasom zatváram auto. Za okamih však celý strpnem. Auto som zamkol
ešte ked boli otvorené dvere ale ruksak s kľúčikom zostal pekne v aute. Spoza okna sa pozerám na
ruksak a tajne dúfam, že ešte nejaké dvere zostali otvorené. Nezostali. Čo teraz? Máme asi 40 min.
do štartu. S Petrom zastavíme jedného chlapíka a či by ma neodviezol na hotel, že mám tam možno druhý
kľúč. Dal sa nahovoriť ale to idem len ja. Ostatní sa pekne vyberú na štart a ja len v hlave uvažujem
nad možnosťami, keď kľúč nenájdem. Zvyčajne ho nenosím a ukázalo sa , že ani náhodou ho nemám ani tentoktát.
Minúty bežia a už keď som bol na izbe , oči mi spadli na Petrov veľký tréningový batoh. Zobral som ho
a ešte šuštáky, hoci nevediac ako to poriešiť ďalej. S chlapíkom som sa vrátil ku lanovke a keď sme sa
lúčili , požical mi lopatku. Úplne nadšený, rýchlo sadám na lanovku. Tá sa dosť vlečie a na štart prichádzam ,
keď zostáva ešte 5 min. Tak a teraz mi zostala, len maličkosť, zohnať pásy, slnečné okuliare a alufóliu.
Hurá , podarilo sa , pochopenie sa mi dostalo zo Španielska. Síce len jedny pásy na 5 kopcov ale vyzerali,
že nie sú turistické a môžem sa aspoň postaviť na štart. Rýchlo sa tam dostávam, mám ešte asi 30 sek
a snáď by som sa už mohol aj sústrediť na štart. Tá včerajšia informácia , že sú tri stopy ma nenútila
sa veľmi po štarte nahánať / nakoniec som o tom ani nemal kedy rozmýšlať/. Však tie dve hodiny nemôžem
ísť šprintom. Lenže realita je trochu iná, vyhovujúca stopa je len jedna a tak sa asi po 5 minútach
zaraďujeme pekne za seba. Hlavne taliani a švajciari sa predtým drali dopredu ako zmyslov zbavený
a ja som veľmi rýchlo pochopil, čo sa stalo. Bolo však už neskoro. Peter bol síce na tom o niečo lepšie
ale čakalo nás len pomalé úsilie predbiehať po hlbokom snehu. A to sa pri takej konkurencii aká sa zišla ,
dalo len veľmi tažko. Boli tu totiž opäť všetci na koho si spomeniem a čo niečo znamenajú, však je to
nakoniec svetový pohár. Obdivujem formu talianov a domácich ale veľmi sa nečudujem. Perfektné podmienky
na prípravu od polovice novembra. Príroda si zašpásuje a každému nadelí snehu len sem tam.
Na Slovensku páperovej periny veru poriadne chýbalo. Zostáva nám len utešovať sa, že ich forma nevydrží
celú zimu a k nám ešte stihne aj zavítať. Potom sa mi išlo relatívne dobre. Potreboval by som sa síce
s pribúdajúcimi minútami aj napiť avšak nebolo z čoho. Niečo na pitie som si už veru nestihol požičať.
V poslednom kopci sa to veru aj prejaví a chytajú ma už krče. Konečne cieľ a relatívne celkom spokojný
s výkonom hľadám informáciu na koľkom mieste vlastne som. Taktiež koľký je Peter. Videl som ho na poslednom
kopci pred sebou a dal mi celkom 3 minúty. Peter sa tváril celkom spokojne. Bol v spoločnosti super pretekárov,
majstrov sveta a ešte pred cieľom stihol predbehnúť aj francúza Pierra Gignouxa, víťaza prvého preteku
v Taliansku. Keď sme však zistili naše presné umiestnenia, úsmev nás veru trochu prešiel. Peter len
16. a ja až 32. To je teda dosť vysoké číslo a ani sa nezdalo , že je ich až toľko pred nami. Hlava v smútku
a vyjaví sa vtedy všetko čo nám vlastne chýba v súboji s alpskými krajinami. Hlavné je však jedno a to
uvedomiť si na akej úrovni je tento šport a špicka v ňom a taktiež hľadať cesty ako sa tam dostať.
Nie však tým, že budem o tom len rozprávať ale tvrdo pracovať na sebe. To je hlavne pre tých , čo nemajú
ani predstavu, kde tento šport je a vlastne o čom je. No a potom ešte ako dopadli naši mladí a v podstate
nádeje na lepšie umiestnenia. Zuzana obsadila nakoniec druhé miesto, čo je výborný výsledok a chcem srdečne
zagratulovať. Takže je to nádejné a na MS v Španielsku nám naozaj môže urobiť radosť. Mňa trochu mrzí časový
rozostup na víťazku ale v podstate si uvedomujem, že je na tom tak isto ako my trochu starší, bez poriadneho
tréningu na horách. Michal nakoniec skončil 9. Urobil technickú chybu po štarte , musel spomaliť a predbehli
ho všetci. Potom predbiehanie cez hlboký sneh bolo problémové. Myslím si však, že jeho výkon bol vynikajúci.
Časová strata na 3 miesto nebola nedostižná ale musí sa vyvarovať chýb a učiť sa pretekať. Bude sa učiť celý
život a stretne ho kadečo. Len dúfam, že nie niečo také ako tentokrát mňa. Po pretekoch som len rozmýšlal
ako ideme poriešiť otvorenie auta. Nakoniec sa nám to podarilo ale ako nepoviem, lebo dávať návod nie je
veľmi vhodné. Odľahlo mi však veľmi, ked už klúcik som mal v ruke. Takže odchádzame vcelku spokojní na
dané okolnosti a rozmýšľame ako dobehnúť formu. Dobehlo nás však ešte moje auto. Po 140 tis. km väcšinou
pre skialpinizmus, si to rozmyslel výfuk a ideme ako relly auto pri max. otáčkach. Colník sa vždy len divne
pozrie ale našťastie nás už nikde nezastavia. Doma ho vymením a škoda len , že sa nedajú vymeniť napr. nohy .
Objednal by som si napr. od víťaza Brossa z francúzska, čo bol o takmer 10 min. rýchlejší. Však kto by nebral ,
keby sa to dalo.
Cestujeme celú noc a ráno hneď do práce. Čaká ma veľmi náročných 14 dní. V Podbrezovej je
čas auditov a ja mám k tomu stihnúť pripraviť kopec dokumentov. A kedy mám vlasne trénovať? Nejak by som
potreboval zastaviť čas. Ak niekto vie , nech poradí ako sa to robí.
Miro Leitner