Svetový pohár - finále jednotlivcov - Salt Lake City - USA 20.3.2004
alebo
Amerika objavuje Európu

Keď sme dostali s Petrom ešte pred štartom zimy do rúr kalendár pretekov premiérového ročníka Svetového pohára, tak ako finálový pretek v jednotlivcoch bolo uvedené - Salt Like City - USA. Bolo to predsa len niečo iné ako doteraz a už to nadobúda iný rozmer. Aj teraz však platí, že pre čo najlepšie hodnotenie v konečnom poradí je potrebné štartovať podľa možnosti na všetkých pretekoch.
Takže začali sme trochu kombinovať a vyšlo nám , že nám tam treba ísť. Bolo jasné , že budeme musieť dostatočne načrieť do peňaženky ale to nás len tak neodradilo. Takže po absolvovaní pohovoru na ambasáde v Bratislave naša účasť nadobúda reálnu formu. Nastala však ďalšia otázka a to kedy cestovať. Časový posun je 8 hodín a vieme že po treťom dni začínajú byť pre vrcholový šport krízové dni. Nakoniec cestujeme v stredu ráno z Bratislavy a v ten istý deň sme aj cez medzipristátia v Prahe a New Yorku v Salt Lake City po takmer 21 hodinách (u nás však už bolo nasledujúce ráno).
Ubytujeme sa a len spíme a potom zase len spíme. Večer ešte zájdeme spýtať sa organizátorov na trasu pretekov a plánujeme trochu si to obhliadnuť. Takže v piatok, deň pred pretekmi sa už od tretej ráno len prevaľujeme v posteli a po rozvidnení vyrážame na kopec (veľmi pekné lyžiarske stredisko Alta). Musíme to stihnúť do 9.00 hod , pretože ísť po zjazdovke v čase prevádzky na pásoch je možné len tak, že budeme mať aj lístky na vleky. To sme vôbec nemienili spraviť takže prvý kopec si pozeráme ešte pred tým. Pocity sú trochu rozpačité. Po vyrazení prvé metre idú nejak tažko, dýchanie je akési plytké (však sme v 2515 m) ale postupne sa to lepší a cítim aj energiu v nohách. Hovorím si, že zajtra to môže byť celkom fajn. Len prvé stúpanie ide po zjazdovke a tak z vrcholu obzeráme dalšiu trasu. Počasie je nádherné, vietor vôbec nefúka a teplota je úplne ideálna okolo nuly. S vychádzajúcim slnkom sa však poriadne otepluje a južné svahy sa postupne topia. Urobíme niekoľko fotografií a ideme si vyskúšat prvý zjazd. Po dosť exponovanom traverze prichádzame do žlabu. Je tam super sneh, ešte utlačený prašan, je to však dosť strmé a úzke. Nám to však nerobí problém a rýchlo sa spúštame dole. Cítime sa celkom dobre a tak si ešte pridáme. Druhý výšľap však dáme len do polovice a vedie pekným voľným terénom po hrebeni. Vidíme aj na další výšlap a tak si hovoríme, že to stačí a ideme k autu.
Po ceste stretávame kolegov európanov. Dozvedáme sa takto, kto vlastne prišiel. Skutočnosť ma trochu prekvapila, pretože ich je viac ako som čakal a všetci najlepší sú tu. Francúzi však majú po Pierra Mente a tak si myslíme, že budú mať trochu problém. Bývajú v mieste štartu ale my sme zvolili radšej mesto pretože nemáme 130 dolárov na deň pre jedného. Museli sme si požičať auto ale cena 20 dolárov na deň je úplne super. Prichádzame do nášho prechodného bydliska, nestíhame si však veľmi pospať a už musíme ísť na briefing a prezentáciu.
Oboznamovanie a výklad trate bol pred obchodom resp. sídlom firmy organizátora a bolo to celkom príjemné, pretože sme sedeli pekne vonku za príjemného tepla. Pripadalo mi to ako v máji, keď ešte hľadáme posledné zvyšky snehu. Večer posledné prípravy a ideme spať. Samozrejme najskôr nie a nie zaspať, potom sa už opäť len prevaľujeme ale aspoň nám vstávanie potme nerobí problém.
Prichádzame na štart, trochu sa rozcvičíme a všetko vyzerá byť v poriadku. Po štarte však je nejaká zrada. Nemôžem vôbec sa poriadne nadýchnuť a pohyb je úplným utrpením. Vydržím to po najbližšiu rovinku a skúsim sa vydýchať. Opäť do kopca ale je to stále zlé. Postupne mi utekajú ostatní pretekári a jednoducho nestíham. Pozerám dopredu a Peter je síce predo mnou ale postupne nestíha ani on. Nohy mám slabučké a energia je niekde inde len nie u mňa. Horko tažko vyjdem na prvý kopec, mal som pocit, že ešte deň predtým som chodil rýchlejšie tréningovým tempom. Púštam sa dole, sneh je úplne zamrznutý ale veľmi rozbitý , takže rýchlosť je len taká slimačia. Čakám, že sa konečne rozdýcham a v druhom kopci aj rozbehnem. Skutočnosť je však krutá, vôbec to nejde a je to len trápenie.
Čakali ma ešte tri kopce, jeden veľmi pekný uzučký a strmý žľab, kde na začiatku bol vysoký skok z preveja. Nevnímam však túto krásu a v poslednom zjazde predbieham ešte nemeckého pretekára. V cieli po zastavení necítim vôbec únavu. Takéto preteky sú na porazenie. Celý čas sa človek trápi ale výkon vôbec nepodá. Najhoršie na tom je, že vôbec neviem ako to spraviť, ak by boli preteky ešte v nasledujúcich rokoch na americkom kontinente. Prísť ešte neskôr alebo sa presunúť aspoň týždeň pred štartom, aký vplyv má výška a iné faktory. Je to rébus, ktorý zatiaľ nevieme rozlúštiť a bude si to vyžadovať veľa konzultácii. No a umiestnenie. Peter Svätojánsky skončil 13. a ja 14., čo je však moje najlepšie tohtoročné umiestnenie. V konečnom poradí jednotlivcov Svetového pohára Peter klesol zo 7.miesta na 11. a ja som 13. Som zvedavý ako sa to odrazí v celkovom poradí aj s pretekmi dvojíc. Vo world rankingu sme obsadzovali 3. a 4. miesto ale asi trochu klesneme. O dva dni cestujeme domov a zvykáme si opäť na zmenu času. Čaká nás ešte náročné finále 17.4. v Talianskom Bormiu.

Ešte pár slov o úrovni skialpinizmu na americkom kontinente. Najlepší americčan skončil za nami avšak jeho poznáme aj z MS. Je však asi doma suveréjne najlepší. Ostatní nemajú takú výkonnosť (štartovalo ich okolo 130) a hlavne ma prekvapilo, že ani poriadnu výstroj. Lyže majú totiž tažké, dlhé, pásy pomalé, nevhodné viazanie ale podľa informácií taký materiál ako používame my nie je zatiaľ pre nich dostupný. Všetci veľmi pozorne obzerali náš materiál a kedže sú velmi ucenliví, finančne bezproblémoví, vôbec by ma neprekvapilo aby vo velmi blízkej budúcnosti sa aj táto stránka rapídne zmenila.
Z hľadiska globálneho rozvoja skialpinizmu vo svete som presvedčený, že to bol veľmi významný a prelomový krok. Samotné preteky boli dobre zorganizované, počasie bolo totiž ideálne a terény, kde viedli trate boli tiež vyhovujúce. Možnosti, kadiaľ viesť prípadné dlhšie preteky a aj technicky náročné (tentokrát 1650 výškových metrov) sú veľmi dobré. Organizátorom možno snáď vyčítať len možno menšiu propagáciu preteku, prílišné ustupovanie záujmom majiteľov lyžiarskeho areálu pri vyhlasovaní a strava v cieli - hamburger.

Podbrezová 25.3.2004

Leitner Miroslav